Starý dom

Zvyknem myslieť na ten starý dom. Vždy keď idem okolo pichne ma v srdci pri predstave, že ho už nikdy nenavštívim.

Je to typický dom pre koniec komunizmu. Dvojposchodová kocka so zaťahovacími roletami z vonkajšej strany okien a so smolou na streche. Teraz má šedo - červenú škaredú fasádu vyťahanú od slnka. Keď sme tam bývali bola biela s drobnými trblietavými úlomkami kameňa. Ako dieťa som ich rada oškriabavala.

Bývali sme tam s prababkou a pradedkom do mojich piatich rokov a aj potom som tam bola takmer každé popoludnie. Veľa krásnych spomienok sa viaže na ten starý dom.

V predzáhradke rastie smrek, ktorý sme tam s pradedkom zasadili, keď som bola malá. Dnes je už vyšší ako dom. Kovová bránka je stále rovnaká, len už je šedá a nie hnedá. Zmizli odtiaľ babkine pivónie, ktoré sa nedali neobdivovať.

Stále si dokážem predstaviť tú zvláštnu vôňu v studenej predsieni a vŕzganie drevených dvojdverí, vedúcich na dlhú chodbu s červeným kobercom. Na tom koberci som urobila svoje prvé kroky. Strávila som na ňom hodiny rôznymi hrami. A na tej chodbe som rozbila ťažký sklenený luster svojou hlavou, keď ma nadšená krstná vyhodila do vzduchu, keď sme sa vítali.

Dokážem si vybaviť každý detail obývačky. Bol v nej ťažký drevený stôl a vŕzgajúci sekretár z čerešňového dreva, s takou vrstvou laku, že keď svietilo slnko videli ste v ňom svoju tvár. Pamätám si na čierny kožený gauč so škaredou strakatou dekou a malý televízor so smiešnou anténou. Obývačka bola predelená závesom. Za závesom sa nachádzalo niečo, ako hosťovská izba. Kým sme tam bývali boli tam navláčené všetky moje hračky.

V kuchyni bola nízka linka, starý sporák a modrý obklad. V rohu pod oknom bola rohová lavica a stôl. Veľká biela chladnička upokojujúco vrčala.

Keď ste vyšli z kuchyne po ľavej ruke ste mali komoru a kúpeľňu. Úplne na konci chodby sa nachádzala malá miestnosť so šijacím strojom. A vedľa nej šatňa na kabáty.

Uprostred toho všetkého boli schody na poschodie. Milovala som tie schody. Šmýkala som sa po nich po zadku. Behala som hore dole a schovávala sa vo výklenku s malým okienkom. Neskôr keď už tam bývala babkina sestra som vždy túžobne pozerala na tie schody. Chcela som byť opäť dieťaťom a šmyknúť sa po nich. Už to nebol môj domov a hore som chodiť nesmela, vraj sa to nepatrí. Napriek tomu som sa tam párkrát vykradla. Bola som v šoku ako veľmi sa to tam zmenilo.

Kým sme tam bývali prababka s pradedkom nám dali k dispozícii dve izby na poschodí. Bola tam kúpeľňa s vaňou. Potom tam bola spálňa prababky a pradedka. Bola naozaj obrovská a manželská posteľ pôsobila ako loď uprostred oceánu. Nič viac tam nebolo, len skriňa a posteľ.

Mala som veľmi rada veľký balkón, ktorý ste mali po ľavej ruke, keď ste vyšli hore schodmi. V lete sa tam lepila smolená podlaha a nedalo sa po nej kráčať. Mávala som tam bazén. Na balkóne bol aj rebrík, ktorým sa dalo ísť na strechu. Trávili sme tam teplé letné večery a pamätám si, že aj o deviatej večer podlaha stále príjemne hriala. Škoda, že som v tej dobe ešte nevedela oceniť toto miesto na pozorovanie hviezd. Zadný východ poskytoval možnosť ísť na dvor alebo do pivnice. Pivnica bola pre mňa desivé miesto a bála som sa tam chodiť sama. Celý dom bol podpivničený a mali sme tam aj garáž. Dolu bola miestnosť na demižóny s vínom, ktoré sme prešovali na dvore. Miešal sa tam pach alkoholu a podzemia. V ďalšej miestnosti bol kotol a uskladnené drevo. Nefungovalo tam svetlo a museli ste si vziať baterku z klinca vedľa dverí. Ďalej tam bol sklad a spomínaná garáž.

Potom tu máme dvor. Moje najobľúbenejšie miesto na svete. Hneď vedľa dverí bola hojdačka, napravo záhrada plná kvetov, ktorej dominovala anjelská trúba, na ktorú bola prababka nesmierne hrdá. Dvoru dominovala nádherná stará čerešňa, ktorú babkina sestra neskôr vyrezala. Dnes z nej zostal iba smutný pahýľ obrastený brečtanom. Všetkým nám to zlomilo srdce. Mali sme tam aj letnú kuchyňu, ktorá mala typickú vôňu zavárania. Taktiež bola podpivničená a uskladňovali sa tam zemiaky. V letnej kuchyni bolo vždy príjemne teplo. Bola tam detská hojdačka, za ktorou bol krík so žltými kvetmi, čo sa rozpadávali v prstoch.

Za hojdačkou bol kurín s agresívnym veľkým bielym kohútom, zajačníky a voliéra pre nášho labradora. Za voliérou bývala drevená bránka do záhrady. Dnes tam stojí dom maminej sesternice.

Na tom dvore sa dialo toľko vecí. Počas leta tam stál altánok zo zeleno - bielej fólie, kde sa pila káva a jedli skvelé koláče, ktoré napiekla prababka. Keď prišla prateta dokázali tam sedieť hodiny a príjemne sa zabávať. Konali sa tam zabíjačky, prešovalo sa hrozno, ošklbávali sa kurence, čistili sa zemiaky a ešte mnoho iného. Prababka každý deň dvor zametala. Na jar čerešňové kvety, v lete plody, na jeseň listy a v zime sneh. Na tom dvore som kŕmila zajace, naháňala mačky, túlala som sa po záhrade a užívala si šťastné detstvo na dedine.

Moji prastarí rodičia boli skvelí ľudia. Milovali ma najviac na svete a zniesli by mi modré z neba. Pamätám si ako som ich chodila navštevovať do tej hosťovskej izby v obývačke. Bolo to v čase, keď už boli príliš chorí aby vyšli hore. Najprv pradedko a pár rokov po ňom prababka. Dnes ľutujem, že som ich vtedy nenavštevovala častejšie. Avšak bola som dieťa a vidieť ich v takom stave ma desilo. Keď bola chorá prababka nasťahovala sa tam babkina sestra. Vždy, keď sme prišli pozrieť prababku cítili sme z nich nepriateľskú auru.

Naposledy som bola v tom dome pred ôsmimi rokmi na kare po prababkinom pohrebe. Ľutujem, že som sa vtedy nevykradla na poschodie, mohla som tušiť, že som tam naposledy.

A tak vždy, keď prechádzam okolo mišpulí pred plotom, sa smutne usmejem. Zmena fasády akoby zabila dušu toho domu. Napokon je možno dobré, že nevidím čo s ním porobili zvnútra. Takto stále myslím na to, aké to bolo kedysi. Starý dom plný šťastných spomienok malého dievčatka.