Jablko

Spozornel som keď začala čítať tú báseň. Pri poslednej strofe sa jej zatriasol hlas a ja som vedel, že spomína. Vedel som, že to má priamo pred očami rovnako ako ja.
Obaja strapatí a stále trochu spotení vo vestibule môjho bytu. Jej dlhé prsty na kľučke a ja som ju mal chuť od tých dvier odtiahnuť a zašepkať jej do ucha: ,,Nechoď!" No miesto toho, tak nebezpečne blízko dverí sa naše unavené oči naposledy stretli. Objali sme sa a aj v tom bolo čosi konečné hoci vtedy som to ešte netušil.
Vybehla na chodbu a ja som stál vo dverách. V polovici schodov zastala a usmiala sa na mňa ponad plece. Bola to sekunda skôr než som vôbec stihol sformulovať slová na jazyku a potom bola preč.
A ja som tam ešte dlho stál. Stál na prahu dverí kde som zostal ako to Válkovo jablko.