Chýbaš mi

Mám rada tie dni keď mám toho veľa. Keď nestíham premýšľať. Nad sebou, nad tebou nad nami. Zacyklená v pracovných povinnostiach. V poslednej dobe už ani nemám čas pozerať filmy. Aj to je možno dobre. Chceš vedieť prečo? Pretože v nich hľadám podobnosti. Hľadám odpoveď. Hľadám nás. Na konci dňa sa je to akoby ma prešiel vlak ale cítiš akési chladné zadosťučinenie, ktoré hryzie dušu. Spokojná sama zo sebou a zároveň nenávidiaca neľútostný čas.

Utekám poviem to narovinu. Celý život utekám. Pred sebou samou, pred pocitmi a napokon aj pred pravdou. Lenže na sklonku každého dňa sa zadýchaná vzdám. Zastavím. Čakám kým ma to všetko dobehne. Postavím poslednú obranu a napnem kolená v očakávaní nárazu. Príde vždy príde.

Pýtaš sa čo príde? Ten pocit. Nepovedala som aký, no tebe ich napadlo buď tisíc alebo jeden jediný. Vráti sa či to čakáš alebo nie. Skrátka príde a ty sa kľudne aj postav na hlavu. Aj tak ti to nepomôže. Musíš mu čeliť.

Vracia sa v záchvatoch úzkosti keď ješ fondee lyžicou, vracia sa v tichu zaspávania, v slovách a melódií piesne.

Nenecháva ťa spať ani myslieť. A to len šepká... Až začne kričať tak sa bezbranne zrútiš na kolená.

Nanucuje ti spomienky ako leukoplast. Najradšej sa celá oblepím. Falošná nádej, že lieči hoci rana pod ním mokvá. Každý večer, každú osamelú chvíľu keď je mi biedne, si premietam ten istý film. Obrazy šťastných chvíľ, keď sme boli spolu. Musím si s nimi vystačiť kým neprídu nové. Prichádza večer, hviezdy žiaria, aj keď dnes ich nevidím. Znovu stláčam play. Osamelosť pomaly sadá na dušu. A tak sa po stýkrát primknem k hmle, ktorá žije v mojej mysli. V spomienke, kde sme navždy spolu, tak blízko ako sa len dá.

A tak stojím dobehnutá načúvam šepotu z útrob srdca. Šepká a každým dňom bez teba silnie. Bojím sa, že skôr než sa vrátiš mi jeho krik vyrazí dych. No zatiaľ sa zo všetkých strán ozýva zúfalé: Chýbaš mi.