Bez dychu

,,Nemyslím si..."

,,Ale choď! Prečo by ju to zrazu omrzelo?"

,,Nezachoval som sa k nej ani trochu pekne!"

,,Nie, to si sa teda nezachoval. Čo z teba robí vlastne idiota."

,,..."

,,Chceš počuť príbeh?"

,,Totálne si odbočil od témy ty degeš, ale počúvam."

,,Aby si nebol prekvapený ako veľmi to je k téme! Takže..."

,,Počkaj, chceš povedať, že..."

,,Pravidlo číslo jeden: neprerušovať! Dilino."

,,..."

,,No, kde bolo tam bolo, žila jedna neskutočne zlatá kočka. Bola závislá od ľudí a vždy chcela aby sa okolo nej cítili dobre. A naozaj sa pri nej cítili dobre. Lenže ľudia majú jednu škaredú vlastnosť ak im neublížiš prvý ublížia ti oni. A tak jej ubližovali, pretože bola príliš neškodná, príliš milá. Ubližovali jej slovami a skutkami, ale ona im zakaždým odpustila. Raz však prišla na to, že oni si tie odpustenia nevážia a zakaždým sklamú jej dôveru, a napokon ublížia ešte horšie. Vieš čo to s ňou urobilo?"

,,Prestala im veriť?"

,,Presne tak a každému dala len jednu šancu. Aspoň navonok. Preto, keď niekto teraz sklame, obrní sa. Vo vnútri trpí a stále ich má rada, ale už si nedovolí znovu ukázať slabosť. Nepríde ti v ústrety a úplne ochladne. Takže ak si ty uvedomíš svoju chybu, musíš jej to dať najavo. Musíš prvý ukázať slabosť a dokázať, že o ňu naozaj stojíš. Ona už nebude riskovať. Vidíš čo svet robí s dobrými ľuďmi?"

Sedel som v aute a fajčil už asi desiatu cigaretu. Stále som myslel na to čo mi dnes povedal. Bolo to akoby ju poznal. Akože poznali sa ale chápete, nie tak, aby vedel takéto veci. Už prešiel dlhý čas odkedy sa zmenila na marionetu s tyčkou miesto chrbtice, neporušujúcu odstup jedného metra. Normálne sa so mnou bavila ale všetky tie túžobné vibrácie a utrpenie v tvári, keď som sa zachoval nahovno bolo preč. Som idiot, mal pravdu. Dopekla, veď vtedy mi padla rovno z neba a čo som urobil? Zachoval som sa ako kus vola. Nikdy asi nezabudnem na výraz v jej tvári v ten večer. Nič nepovedala len skrátka odišla. Na ďalšej akcií sa tvárila, že sa to nestalo. Ďakoval som bohu a hral to s ňou. Čo tiež nebolo správne... Lenže potom prišla TÁ akcia.

Prišiel som tam a normálne som sa nevedel dočkať, ako ju uvidím. Nemohol som čakať to, čo prišlo. Áno, marioneta prichádza na scénu. Nebudem klamať zasiahlo ma to, ale zaúradovalo ego. Som natoľko natvrdnutý, egoistický idiot, že som to začal skúšať na nejakú babu, čo ani neviem odkiaľ sa tam vzala. Nepáčila sa mi a neťahalo ma to k nej. Chcel som len vytočiť slečnu arogantnú.

Ona vtedy vyšla von s pivom v ruke a úsmevom na tvári. Rovnako krásna ako vždy. Potom ma zbadala tú babu čo mi sedela na kolenách. Bola to sekunda predtým, než znovu nasadila masku. Znechutenie a bolesť.

Myslíte si, že som jej to išiel vysvetliť? Tak to neviete aké rozmery dosahuje moje ego. Nie nechal som to tak a strávil som večer s tou babou. Ráno som sa na ňu vykašľal samozrejme a nikdy si na ňu ani len nespomenul.

Odvtedy mám pocit, že je preč. Vyhýba sa mi pohľadom, má pevne stisnuté pery a vzdialenosť medzi nami je omnoho väčšia, než ten fyzický meter.

Nechápal som to až dodnes... Avšak nemám asi gule na to, aby som jej povedal, ako veľmi ju potrebujem. Spomínal som už aký som idiot? Lenže stále nerozumiem čo sa stalo. Prečo bola ochotná tváriť sa, že sa nič nestalo, a potom zrazu zmenila názor?

Možno jej to len všetko došlo. Došlo jej, že si ju vlastne nezaslúžim. Alebo rana potrebovala chvíľu kým začala bolieť. A možno sa len dostala k tomu čo som v záchvate egoizmu povedal na tej párty, kde nebola. Áno, myslíte si správne. Verejne som sa rozkrikoval, že nikdy nič neznamenala.

Neboj zlato, karma mi to vracia. Dnes mám pocit, že bez teba nedokážem dýchať.