Záver

Minule som sem akosi zablúdila. Povedala by som, že nechtiac, ale nebola by to pravda. Vtedy som si myslela, že som zabudla heslo. Zdalo sa mi, že to je namieste. Zabudnuté heslo, ukončená etapa. Uvažujem, že si založím nový blog. Možno na inej platforme. Ďaleko od tohoto, ďaleko od osoby, ktorá už neexistuje. Pravda je, že by to bolo zbytočné. Nie len preto, že napokon od minulosti nedokáže utiecť niekto, ale preto, že už viac nepíšem. 

Myslím si, že už som niekedy napísala niečo o umelcoch a o emóciách ako ich hnacom palive. Umenie je zhotmemá emócia. Každý umelec inklinuje k inej strane. Niekto čerpá z dobrých a šťastných emócií, iný zase zo smutných a taživých. Ukázalo sa, že mojím hnacím palivom boli práve negatívne emócie. Odkedy som s ním, tak pocity hnevu a smútku, ktoré stáli pri vzniku mojich úvah a príbehov viac neexistujú. Zažívam najkrajšie obdobie svojho života, ktoré je plné radosti a tepla. Zdá sa, že o tom písať neviem. Pravdepodobne je to tým, že tieto pocity nechcem vypísať, chcem ich v sebe držať čo najdlhšie.

Toto je, teda, fiktívna rozlúčka s mojím minulým ja. So svojou verziou, ktorá momentálne neexistuje. Nemôžem pred ňou ujsť a vždy je tu možnosť, že sa ešte niekedy vráti. A ja tu znova budem svoje myšlienky zverovať papieru, ktorý jednoducho znesie viac, než ktorákoľvek ľudská duša.

Tak sa teda lúčim s týmto miestom, ktoré mi dovoľovalo bezpečne povedať všetko čo som chcela. Zároveň, som tu mala spojenie ešte s ďalším svetom, s ďalšou osobou a jej myšlienkami, ktorá odtiaľto zmizla už dávnejšie. Zmizla odtiaľto rovnako ako zmizla s môjho života , ale viem, že niekde v hlbinách všetkých príspevkov budú stále stopy toho, že sme tu niekedy existovali. Že sme tvorili a hľadali samé seba.