Záblesk slabosti

Vtedy som to pochopil. Raz mi povedala, že tí najsilnejší majú skryté jazvy a trpia najviac. Zasmial som sa a povedal som, že je to hlúposť. Veril som, že pre ňu to neplatí. Teraz som sa díval ako sedí na schodoch s cigaretou v ruke a pozoruje dym akoby v ňom hľadala odpoveď. Vzdialený pohľad pátrajúci po tom, čo mohla urobiť inak. Bola zničená, bola zlomená. Neveril som vlastným očiam. Ona bola vždy tá čo všetkých držala keď stáli na kraji priepasti. Bola silnou, keď sme my boli slabí. Vždy pri nás stála a teraz zostala sama. Pozeral som sa ako si pripálila druhú cigaretu. Vždy ich nenávidela. Zvykla si zapáliť len keď bola opitá a vtedy vravievala, že každý sa stane tým kým prisahal, že nikdy nebude. Konečne som ju videl takú aká bola. Drobná a zlomená. Zmätená zo žitia dvoch odlišných životov. Netušila kým je, ale vedela, že ho miluje. Už bola unavená z predstierania ako je všetko fajn. Musela však ísť ďalej, a tak som sa díval ako si poslednýkrát potiahla a pridusila špak špičkou topánky. Naposledy sa zadívala do diaľky a zhlboka sa nadýchla. Keď vošla dnu opäť to bola ona a takmer som neveril, že je to tá istá osoba čo pred chvíľou sedela na schodoch a vyzerala, že už nemôže ďalej. Mala v sebe zlomenú dušu ale nedovolila nikomu aby to videl. Chcel som jej pomôcť ale netušil som ako. Zdvihla by pre nás svet, ale keď potrebovala pomoc ona radšej mlčala. Dopekla videl som viac ako by mi kedy dovolila vidieť a niečo vo mne to zmenilo. Obdivoval som ako to dokáže zvládnuť. Všetko potichu sama. Skutočne mala pravdu. Bolesť nás dokáže urobiť silnejšími.