Veríme, aj keď už nie je v čo

Takto pred rokom som už zúfalo čakala jar. Túžila som po slnku, po vtáčom speve, prechádzkach po lese a najmä po mojich milovaných fialkách. Tento rok však nečakám na jar ale na slobodu. Prišli sme o všetko. O dôveru, istotu, slobodu, rodinu, kamarátov, zábavu, peniaze, kontakt, rovnováhu, čas a o dôstojnosť. Postupne umierame doma tak sami ako nikdy predtým.

Občas už mám pocit, že horšie to už byť nemôže, no svet mi znovu zasadí úder. Rozmýšľam ako je možné, že sme to tak dlho vydržali. Ako je možné, že to ešte znášame. Načo to je dobré? Aj tak už nemáme čo stratiť. Je načase povedať dosť. Je načase prestať. Chcem sa veriť do normálu hoci sa šepká, že ten už sa nevráti nikdy.

Nútia ma chytať sa falošnej nádeje ich bezvýznamných dátumov. Sľubujú: ,,Po tomto sme vonku. Po tomto vám dáme pokoj." Robíme to čo nechceme zúfalo veriac, že si konečne vydýchneme. No zakaždým po pár dňoch falošného pokoja príde ešte niečo horšie.

Sme ubití, zničení, nešťastní a zlomení. Stále vám to nestačí? Nechajte nás už na pokoji. Chcem vídať svojich blízkych a znovu slobodne dýchať. Chcem robiť veci, ktoré dávajú zmysel. Najkrajšie roky svojho života trávim zavretá vo svojej izbe.

Prestali sme žiť. Už len prežívame. Prežívame a máme pocit, že to stačí. Ale život, ktorý len prežívate je nanič. Sme slabí, pretože miesto toho aby sme otvorili oči, sa slepo ženieme pod taktovkou klamstva. Veríme aj keď už nie je v čo ani koho. Nudný život ako ochrana pred smrťou. Bieda, strach a smútok. Odvraciame oči a zatíname zuby v nádeji lepšieho zajtrajška.

Nepríde. A jedného dňa horko zaplačeme nad tým, čo sme si nechali urobiť. Čo všetko sme si nechali zobrať. Albert Einstein povedal: ,,Nekonečné sú len dve veci. Vesmír a ľudská hlúposť. Pri tom prvom si však nie som až taký istý." Mal pravdu. Nekonečnú pravdu.