Sloboda

,,Pamätáš sa ešte?"

,,Na čo?"

,,Na to, ako chutí sloboda?"

Len sa mi to zdalo alebo sa naozaj zdvihol vietor a mne naskočili zimomriavky? Sloboda, myslela som si, že som už zabudla aký je to pocit. Prehadzujem chuť toho slova v ústach. Spolu s ním sa vracajú spomienky. Spomienky na to, ako sme chodili bez strachu po uliciach v neskorých nočných hodinách. Prechádzali sme z miesta na miesto a boli sme spolu voľne dýchajúci svieži nočný vzduch. Tie dni keď sme nesledovali čas, lebo na to nebol dôvod. Ten nezabudnuteľný pocit slobody aj keď stojíš uprostred davu, čo ti síce dýcha na krk, ale skáče v rovnakom rytme. Tisícky svetiel mesta, ktoré sme pozorovali z výšky. To behanie po obchodoch a skúmanie tisícok hlúposti. Smiech, keď sme spolu sedeli na obede, ktorý sme mali neskoro popoludní.

Pamätáš si, ako sme spolu chodili do kaviarne? Len my dve a nekonečne diskusie o zbytočnostiach aj vážnych témach. Vôňa kávy a obrovské šálky a ten pocit niečoho zakázaného, pretože ostatných sme vynechali.

Vidím nás, ako sme sa vyvaľovali na trávniku pri Dunaji a skrývali fľaše alkoholu pred mestskými policajtmi. Ten alkoholový opar, ktorý bol iný v slnečný deň, iný v teplej noci.

Pamätáš si tú cigaretu na vianočných trhoch? Mrazivý večer a zrazu mala úplne inú chuť a atmosféru ako inokedy. Horúci punč a sladké varené víno, čo v sekunde stúpalo do hlavy a mravčenie v skrehnutých prstov na nohách.

Neverila by som, že to niekedy poviem, ale chýba mi búrka. Búrka keď bolo vonku teplo a skorý večer mal šedú oblohu a ten zvláštny jasný nádych ako keby nemala prísť noc. Obrovské kvapky, čo ťa do nitky zmáčali, kým si dobehla pod strechu. Sedeli sme na prahu dverí, počúvali plieskanie kvapiek na plechovú strechu a z ruky do ruky kolovala blčiaca rolka.

Ten letný večer, keď sa z nás komáre snažili vysať všetku krv a on pre nás prišiel autom. Išiel príliš rýchlo a basy zadných reproduktorov duneli spolu s adrenalínom v mojej krvi. Zažila som ten zvrátený euforický pocit, keď ti hlások vzadu v hlave šepká: ,,Teraz určite zomrieš..." ,ale ty to prežiješ a môžeš o tom rozprávať iným. Potom sme len tak sedeli ako malé deti na hojdačkách a pozorovali pribúdajúce hviezdy. Okolo jedenástej prišiel ten plazivý chlad letnej noci, a tak nás odviezol a keď som kráčala po absolútne tichej ulici cítila som ti čaro, ktoré vytvorí len dokonalé ticho.

Alebo ten prekliaty večer, keď som mala srdce až v krku, kým neprišiel. Potom sa všetko utíšilo a ja som bola, akoby ma riadil autopilot a zároveň tak veľmi slobodná a nemala som dôvod rozmýšľať nad tým čo bude.

Chýba mi to a teraz som zacítila závan starých časov. Viem, že sme sa zmenili. Viem, že nikdy už nebudeme tým, kým sme boli, ale verím, že sa vrátime. Spomínam na tie časy, keď som mohla slobodne vojsť do akejkoľvek prevádzky a nikto ma neokrikoval aby som si zobrala košík, ukázala test alebo prišla až po 11:00. Chýbajú mi časy, keď som nemala strach pri všetkom čo robím.

A najviac mi chýbajú naše bývalé ja. Tie vydania čo sa dnes boja robiť veci, čo sme robili denne možno už slobodu späť nechcú. Skús si spomenúť precíť tie chvíle a ten posledný kúsok tvojho starého ja sa ešte pozviecha. Netvrď mi, že tam nie je. Cítim to. Cítim, že je ho tam viac, než tušíš. Možno si stratila nádej a vôľu ale ešte nenastal čas aby si sa rozpadla. Tak sa teda pýtam: pamätáš sa?