Prosím

„Strach zo samoty, z dospelosti.

Z okolností, ktoré vedú k strate nevinnosti."

- Morena, Dominika Kavaschová a Andrea Bučko

Keď konečne dospejete ľudia vám prestanú prikazovať, začnú vás prosiť. Najprv je to pekné, dodáva vám to pocit slobody a dôležitosti. ,,Môžeš na hodinku, prosím, postrážiť sestru?" alebo ,,Povysávala by si dnes, prosím?" Áno, áno, znie to krásne. Na chvíľu.

Kým si neuvedomíte, že slovo prosím je pasca. Proti príkazom sa dá vzoprieť, vzbúriť, ale čo s takou prosbou? Väčšinou sa podvolíte. Naozaj je to čarovné slovíčko, dajú sa ním manipulovať ľudia. Už mi došlo, že prosím mi vzalo ešte aj tú slobodu, čo som mala. Nemôžete odmietnuť toho, kto prosí.

Vždy som mala odpor k tomuto slovu. Prečo by som mala stále o niečo prosiť? Toto slovo by sa, podľa mňa, malo používať, len pri špeciálnych príležitostiach. A rozhodne, by sa nemalo zneužívať. Jeho častým používaním dehonestujete jeho význam. Pri ľuďoch, ktorí prosím nepoužívajú v každej vete, viete, že je to naozaj naliehavé, keď ho použijú.

Tak by to s ním malo byť. Skutočne by sa malo používať, len keď ide o niečo vážne. Neviem, možno som príliš hrdá, ale myslím si, že by sme nemali prosiť o hlúposti. Asi kvôli tomu nikdy nebudem dáma, ale šance, stať sa ňou, som už aj tak zakopala pod čiernu zem.

Neviem, či sme v ten osudový večer prosili toho druhého, aj keď predpokladám, že áno. Vtedy to nezabralo. Ani na mňa, ani naňho. Nikomu som nikdy nepovedala celý príbeh a nepoviem ho ani teraz. Je to skrátka príliš... Príliš intímne? Celkom určite. Príliš zahanbujúce? Na 100%.

Chcem ale povedať, že to inak nešlo. Nehnevám sa, ani naňho, ani na seba. Ja neviem, ono, občas sa stávajú takéto veci. Niekoho zbadáte a nemôžete si pomôcť.

Ťahalo nás to k sebe, ako magnety. V určitom bode bolo magnetické pole príliš silné, na to, aby sa s ním dalo bojovať. Áno, podvolili sme sa.

Nepamätám si všetko, ale viem, že som sa cítila krásna a milovaná. Pozerám sa na ošúpaný lak na mojich nechtov, ten istý, ktorý vtedy obdivoval. Zakaždým, keď si počas písania, prehodím príliš dlhé vlasy cez rameno, si spomeniem, ako mu stále padali do tváre. Mám na sebe tričko, ktoré mal požičané. Pamätám si každú žilu na jeho rukách s dlhými prstami, ktoré boli všade, všade. Na jeho dych na mojom krku. A v neposlednom rade, vždy keď zaspávam, myslím na teplo jeho tela, ktoré mi tak chýba.

Asi to bola hlúposť, nevadí. Pokazili a skončili sme to hneď na začiatku. Osud to tak chcel, a preto viem, že nikdy nebude môj. Už to ani nebolí, zmierila som sa s tým, viac menej. Sem tam príde taká tá prchavá chvíľa, keď ma ide z toho poraziť, ale potom si uvedomím, že sme sa už raz rozhodli. Povedala, že si potrebujem pripomínať, že existujem. Vraj sa to prejavuje hľadaním lásky. Má pravdu, pri ňom som ju cítila a v slabej chvíľke sa ju snažím znovu vrátiť. Už je to preč, je neskoro, lenže vždy je tu to prekliate čo by bolo keby. Vynára sa z hĺbok mysle, keď som príliš sama. Dúfam, že mi raz napíše dlhú úvahu o tom, prečo potrebujeme cítiť lásku, aby sme verili, že skutočne existujeme. Ona to dokáže vysvetliť.

On mi, však, stále chýba. Nie takým romantickým spôsobom. Chýba mi preto, že je mi s ním dobre. Nemusíme byť pár, stačí mi, že sa spolu smejeme. Ak by sa nestalo to, čo sa stalo, asi by sme sa nikdy nezačali baviť. Lenže ak by sme sa sebou nemali túto epizódu, boli by z nás skvelí priatelia. Možno sa raz tie ľady prelomia a zabudne sa na stratenú nevinnosť. Možno potom sa nebudem cítiť zvláštne, keď mu poviem, že potrebujem jeho prítomnosť. Uvidíme, čo prinesú okolnosti.

Zatiaľ som sa vypísala. Ako vždy. Veď papier znesie viac.