Príliš úprimná spoveď

Ďalšia noc. Ďalšia noc, keď som sa len nepokojne prehadzovala zo strany na stranu a niečo mi bránilo zaspať. Nevedela som zaspať ani v sobotu, hoci som mala za sebou takmer prebdedú noc. Kruhy pod očami, vracajúca sa nevoľnosť a akási prázdnota niekde v hrudi. Niečo sa pokazilo. Som ako hračka so zlomeným káblikom. Niekde nastal skrat a najhoršie je, že presne viem čo by ho mohlo napraviť.
Je toto láska? Ten neodbytný pocit, že mi niečo chýba? Vákuum, čo mi bráni dýchať... Odchádzala som tak šťastná, až to nebolo pekné. Keď som nastupovala do auta, pozrela som na teba a ty si sa už pozeral. Usmial si sa a ja som ti uhla pohľadom. Ako tisíckrát predtým... Čo by sa stalo ak by som to neurobila?
V noci si mi ani raz neprilahol vlasy a na tom malom priestore sme do seba zapadli ako puzzle. Cítil si môj tep? Musel si, pretože srdce som mala až v krku. Chcela som ti dať priestor, chcela som sa tváriť, že tam nie som. To ty si bol ten, kto udržiaval kontakt. Tvoje teplo, vôňa a tvoj dych, keď spíš to všetko bolo ako dèja vu. Akoby som sa vrátila v čase.
Myslela som si, že si tak blízko len preto, lebo sme tam boli traja a ďalej sa byť nedalo. Lenže keď sme tam ostali samy vrátil si sa. Viem, že si na mňa pozeral kým som spala. Chcem vedieť čo ti išlo vtedy hlavou...
Chceš vedieť na čo som myslela ja? Chcela som zastaviť čas a udržať si to vedomie, že veci sú tak ako majú byť.
Opäť som ťa mala len pre seba tak ako vtedy dávno. Mal si možnosť venovať sa jej ako vždy. Prečo si to neurobil? Prečo si písal mne a nie jej? Čo sa zmenilo? Nerozumiem ti, a keďže mi meníš mozog na kašu tak sa ani nie som schopná opýtať.
Musíš pochopiť, že sa príliš bojím urobiť nejaký krok. Možno som zbabelá, lenže už ti neverím. Bojujem sama so sebou a potrebujem tvoju pomoc. Potrebujem odpoveď. Nevedieť bolí a aj keď neviem, či by sa mi odpoveď páčila, tak ju chcem vedieť.
Nebudem o tom hovoriť nahlas. Keď sa opýtajú prejdem to mlčaním. Neviem čo by som im povedala. Že ťa ľúbim? Vysmiali by ma, prípadne nado mnou krútili hlavou. Možno majú pravdu. Možno mám pravdu ja. Realitou ale je, že momentálne na mňa veľmi vplývaš. Máš nado mnou neskutočnú moc. Bojím sa toho, čo s tým urobíš až na to prídeš.
Zatiaľ je to takto lepšie. Nikto nič nevie. Všetci sa boja opýtať a ja ani nechcem odpovedať. Sme v tom len my dvaja, žiadny ďalší pohľad. Len my v našej nevedomosti a obavách s vedomím, že niečo predsa len znamenáme.