Plavba

Prvýkrát v živote sem píšem úplne bez prípravy, bez úprav a kontroly gramatiky, preklepov a čo ja viem čoho ešte. Pľujem myšlienky presne tak, ako sa mi zjavujú v mysli a je na tom niečo upokojujúce. Svet ma núti premýšľať a ja sa snažím pozastaviť sama nad sebou, ale pravda je, že v poslednej dobe je mi všetko jedno. Konečne si len tak plávam životom. Žiadny plán, žiadne očakávania ani obavy. Je to fajn. Je to viac než fajn, je to skvelé. Najlepšie veci sa dejú, keď na ne nie si pripravený a vôbec ich nečakáš. Ktovie či to platí aj keď ide o písanie. Možno to nebude mať hlavu a pätu, ale na tom nezáleží.

Chceli mi vidieť do hlavy, tak tu to asi majú. Takto nejako to tam vyzerá. Myšlienky sa splietajú až netušíš, ktorá kam patrí. Je ich príliš veľa rovnako ako mojej energie. Žijem šialeným spôsobom, pretože sa potrebujem doslova vyfľusnúť kým mi nezostane ani štipka energie. Potom zaspím a aspoň na tú malú chvíľu je ticho. 

Možno by som mala navštíviť lekára, pretože to čo robím nie je normálne. Predpokladám však, že je to len obdobie ako všetko v tomto poondenom živote. Nikto tu nie je nastálo a každý z nás je len epizódou v epizóde niekoho iného a toto všetko tvorí epizódu vesmíru, ktorý napokon tiež nebude večný ako sa domnievame.

Ja si chcem svoju epizódu užiť a čo najviac. Presne preto som prestala toľko plánovat a analyzovať. Treba vedieť vypnúť mozog. Už ma prestalo baviť sklamanie. A sklamanie následovalo po zmarených očakávaniach, takže už žiadne nemám. Asi k svojmu obľúbenému: ,,Všetko sa smie, ak ťa pritom nechytia." pridám aj ,,prídem uvidím", pretože presne o tom je momentálne môj šibnutý život. 

Som spontánna. Niekedy možno až príliš ale mne sa to tak páči. Čo na tom, že neviem mená, konám unáhlene, sem tam ubližujem a rozčuľujem ľudí. Som len epizóda a pre mnohých veľmi krátka. Prichádzam a odchádzam kedy sa mi zachce a prestalo ma trápiť, že to nie je ani pekné, ani slušné. Sem tam to hraničí so šialenstvom, ohrozujem sa a ten adrenalín čo mi vtedy prúdi žilami je neskutočný.

Som premenlivá ako počasie, a preto ti neviem povedať dokedy to takto bude. Dokedy budem lámať srdcia, ale neporušovať sľuby. Dokedy ma bude baviť táto podoba. Dokedy budem zabíjať samú seba tým, že neviem čo vlastne chcem. Dokedy budem vládať plávať unášaná prúdom, kým sa chytím vesla. 

Na instagrame som minule videla citát: ,,Je leto tak kašli na pocity." ,asi to tak robím. Mám už len mesiac. Epizóda je v polovici a ja rozmýšľam či to bude tak ako vždy. Leto skončí a ja opäť zapadnem do kolobehu života, ktorý musím zrazu žiť zodpovedne. Možno preto som taká divoká, desať mesiacov sa krotím a plánujem a rozmýšľam a zabíjam sa tisíckrát viac ako teraz, napriek všetkému tomu alkoholu a nedostatku spánku, ktorý mám cez leto. Zodpovednosť. Vraj ju mám v krvi. Dopekla pozri sa teraz na mňa. Kam zmizla všetká tá zodpovednosť? Okrem pocitov nachvíľu kašlem aj na ňu.

Chcela by som vedieť čo naozaj potrebujem. Alebo koho. Pretože niekoho určite potrebujem. Niekoho kto ma nájde a konečne skrotí. Ktovie možno jeden večer zostanem ja alebo jedno ráno neodíde. Ťažko povedať a je mi to vlastne jedno. Čo má prísť príde, takže zatiaľ sa plavím ďalej. Kým vládzem dýchať...