Občas skrátka vieš

V poslednej dobe premýšľam častejšie, než by som mala. Úplne vidím ako sa teraz usmievaš a pýtaš sa: ,,V poslednej dobe?" Fajn, fajn vždy som premýšľala viac ako by som mala. No kedysi to bolo iné. Neviem ti už ani opísať ako. Nepamätám si tie časy predtým ako som došla sem. Pointa je, že rozmýšľanie a samozrejme písanie je to posledné čo mi teraz zostalo.

Dnes som rozmýšľala nad tým, či aj ty poznáš to ticho. Ticho lebo vieš. Vieme to, ale netreba to slovami potvrdiť. To krásne ticho vedomia. Je to najkrajší druh tajomstva. Ja viem, ty vieš a nikto iný. Netreba sa o tom rozprávať, stačí vedieť.

Takéto veci sa nedajú nevedieť. Niektoré sú skrátka príliš charakteristické. Sú príliš súčasťou nás. Nájdeš to, pretože sa nedá nenájsť.

Vtipné je, že som asi najsebeckejšia osoba, ktorá kedy kráčala pod slnkom. Len sa na to pozri. Pozri sa na tie prekliate slová, ktoré tak veľmi milujeme. Sú len o mne a o mne a o mne. V rôznych podobách. V snoch, v príbehoch a v pravde. A opäť píšem o sebe. Nehovoriac o tom, že som odbočila od témy. Takže asi som ešte aj chaotická. Nevadí. Asi sa už nezmením. Ver mi, uvedomujem si to a občas je mi z toho na vracanie.

Ale vieš čo je ešte sranda? Ľudia to milujú. Milujú moje sebecké slová, pretože sa v nich asi vedia nájsť alebo čo. A možno majú len pocit, že slová spájam správnym spôsobom. Ťažko povedať, hoci slová nesmierne fascinujú aj mňa samú.

Dobre vieš, že trpím určitým syndrómom nedôvery. Lenže ono to nie je nedôvera k ľuďom ale ku mne samej. Skrátka sa bojím, že keď zistia čo je pod povrchom zmiznú. Stále rozmýšľam, či ma ľudia naozaj majú radi. Vieš, žijem sama so sebou a prichádzam na to, že so sebou neviem vydržať. Ako ma môže zniesť niekto iný?

Občas ľudí prestanem baviť. A vlastne aj oni mňa ale to sa nestáva často. Podľa mňa sa to stáva aj tebe, aj keď nie tak často ako by som čakala. Chápem to a zaslúžim si to. Ego dlho bráni aby sme pochopili akí sme neznesiteľní. A preto zo seba robíme hlupákov. No snažím sa byť lepšia. Snažím sa zniesť sama seba. A aj keď to zase raz znie sebecky, asi to robím aj pre vás.

Učím sa. Stále sa učím nové veci. Každý deň zvládnem o čosi viac, viem o čosi viac. Snažím sa správne používať čiarky a sem tam objavím aj dvojitý zápor. Možno mi ani neuveríš, ale niektoré metafory dokonca nie sú ukradnuté.

Niečo mi vraví, že sa mením. Ťažko povedať či k lepšiemu... Asi to už nie som ja. Aspoň nie tak ako si ma pamätáš. Niečo sa polámalo a niečo iné spevnelo. Nie nejde len o to, že mám o pár kíl menej a rysujúce sa tehličky na bruchu a o čosi dlhšie vlasy. Na takých veciach nezáleží. Zmenilo sa niečo vo vnútri. Mám pocit, že som stratila schopnosť komunikácie. Mám úzkosti z ľudí. Bývala som iná. Ešte predtým než sme sa spoznali. Mala som potrebu obklopovať sa množstvom ľudí. Čím viac ľudí máš okolo seba, tým menej znamenajú. Nezáleží ti na nich tak, ako keď máš len pár naozaj blízkych. Na to som už prišla. Lenže keď nemáš tých pár pravých, svoj uzavretý kruh bolí to.

Opäť riešim hlúposti. Všetci sa meníme. Som si istá, že teba to tiež neminulo. Asi som už príliš dlho v tejto kopke. Ľudia ma začínajú desiť. Niečo mi vraví, že tomu rozumieš, ako vždy. Uchyľujem sa k slovám a myšlienkam, ktoré sú napokon aj tak len slovami. Snažím sa ich zdokonaľovať, lenže keď máš nejaký štýl písania, tak ho už asi nezmeníš. Je to vo mne a v tebe tiež. Nezmení to ani správna gramatika, či vlastné metafory.

Vieš slová sú charakteristické a taktiež ich spájanie do viet. Veď sa aj hovorí: ,,Vtáka poznáš po perí a človeka po reči." Toto celé sebecké priznanie alebo čo to vôbec bolo asi nedáva zmysel. Ja teda netuším čo som vlastne chcela povedať. Možno to vieš ty. Veľa vecí mi vždy vysvetlíš absolútne dokonale, kým ja stojím po kolená v blate neschopná pohnúť sa.

Teraz poviem niečo čo vlastne hovoriť ani nemusím. Ak ma budeš chcieť nájsť choď po slovách. Už sme to urobili. Našli sme sa.

A tak ti to predostieram ako mnohokrát predtým. Moju sebeckosť, moje sny a strach. Veď vieš, nájdeš si to rovnako ako si ja nájdemteba.