Noc, keď sme šli na lúku

Zvyknem tvrdiť, že nemám rada ľudí. Vtedy klamem. Nechutne klamem. Zase raz sa len snažím neukázať slabosť. Avšak ľudia sú pre mňa ako kvapky do nosa. Závislosť poskytujúca uspokojenie, inokedy spúšťa krv. To mi však nebráni prestať ich používať.

S ľuďmi je to rovnako používam ich aj keď občas zrania. Nie je to so všetkými rovnako. Niektorí sú ako kvapky s hydratačným účinkom. Poskytujú niečo naviac. To niečo naviac je pocit nekonečnosti. Nezažijete ho s každým ale keď príde čakáte kým sa znovu vráti. Niekedy okamih, inokedy aj hodiny. V tú noc sme vyšli na lúku a prvýkrát sme tam boli všetci nie len skupinky. Smiali sme sa toľko až nás boleli svaly na bruchu, konverzácia plynula ľahšie ako kedykoľvek predtým a vo vzduchu sa vznášalo niečo magické. Necítili sme únavu, nevnímali sme čas. Len sme boli. Nekoneční.

Spomenula som ešte jednu vec. Šli sme na lúku. Tento výraz používajú hudobníci. Je to synonimum dokonalého súzvuku. Naladenie sa na tú istú frekvenciu. Symfónia. A presne tým sme boli. Synfóniou myšlienok, symfóniou duší. Krásni a nekoneční.

Toto sú presne tie chvíle, ktoré si budete pamätať na celý život. Nezáleží na tom kde ste ale s kým ste. Vtedy sa môže stať aj malá chatka bez elektriny a vody čarovnou. S nimi zrazu nestála uprostred poľa ale uprostred nekonečna.