Nepoznáš ma

,,Nie! Nehovor to!"

,,Ale áno..."

,,Nie,skrátka prestaň. Nepoznáš ma!"

,,Fajn, ale klameš sama seba!"

,,Nikto nikoho nepozná, len si to nechceš priznať..."

Útržky rozhovorov sa mi rozfúkali mysľou a ja som si spomenula na tú chvíľu. Bol október desať hodín večer a pred ústami sa nám zrážal dych. Boli sme na nejakej streche opustenej vodárne uprostred ničoho. Obom nám bolo nanič, a tak sme kúpili dve fľaše lacného šampanského a skončili sme tu. Nebo bolo jasné a vo svetle hviezd sme pripomínali duchov. Asi to bol hlúpy nápad, lebo bola naozaj zima. Z auta sme priniesli deku a alkohol hrial kdesi v hrudi. Sedeli sme v chladnom tichu a jediné teplé svetlo vychádzalo z konca našich cigariet. Dnes sme pálili sviečku z oboch strán. Pomaly ale isto sme sa vedome zabíjali. Ani jeden z nás na to nemyslel v hlave nám blúdili iné myšlienky. Obávam sa, že niekoľko chvíľ sme ani nevnímali jeden druhého. Dokázali sme byť sami, keď sme boli spolu. Presne preto sme k sebe zvykli utekať.

Ticho trvalo kým nezmizla prvá fľaša. Nie nadarmo volám alkohol falošná odvaha. Potom sme už viedli rozhovor o všetkom a o ničom. Slová sa zlievali a čas začínal strácať význam. Ani jeden z nás v tom nehľadal nič romantické. Boli sme len dve unavené osoby, ktoré spolu ušli pre svetom. Aspoň v tej chvíli to tak bolo...bez ohľadu na to čo sa dialo potom, vtedy sme boli bezstarostní a šťastní.

Avšak všetci dobre viete ako to dopadne, ak sa stretnete s niekým kto dokáže zastaviť čas. Zrazu to pálenie v hrudi už nepripisujete alkoholu. Pokoj ustúpi nervozite. A vtedy to všetko pokazil, pretože v tom tichu hviezd povedal: ,,Poznám ťa..."

Čokoľvek iné by povedal, ale toto ma vydesilo. Čarovný pokoj bol preč. Chvíľami som totiž naozaj mala pocit, že mi vidí priamo do duše. Nikto z nás nechce aby nás niekto poznal úplne. Každé zákutie našej mysle. Vždy musí ostať niečo čo ostane len a len naše. V konečnom dôsledku by ste nevydržali s niekým, kto pozná úplne celú vašu bytosť. Takáto osoba sa stáva nebezpečnou.

A presne tým sme boli. Nebezpečenstvom pre seba navzájom. Vždy keď si spomeniem na ten večer, tak ma fascinuje ako veci dokážu koexistovať vedľa seba hoci sú úplnými opakmi. My dvaja sme boli opakmi čo sa priťahovali. Veci sa skrátka stali a to, že sa skončili neznamená, že neexistovali.

Ktokoľvek si na nás spomenie, ktokoľvek nás bude súdiť za to čo sme neskôr spravili nezničí naše vedomie, že ten večer sme tam boli. A tak kedykoľvek, keď budem počuť tvoje meno spomeniem si. Spomeniem si na chladný októbrový večer a cigaretový dym.

Možno sme sa naozaj poznali... Preto sme odišli. Ale v tom nekonečne raz svietili hviezdy len pre nás a my sme sa cítili ako jediní ľudia na Zemi.