Neistá istota

Niekedy ťa nepodstatné slová dobodajú tak, že začnú dávať zmysel. Ich štipľavý jed naplní bunky, otupí zmysli. Alebo nezačnú? Nechceš si to priznať, ale trpíš tak veľmi až im pripíšeš význam. Máš pocit, že si spasený. Našiel si výsledok, rozlúštil kód. Na chvíľu ťa to urobí šťastným. Tá pekelná suka čo sa volá nádej... Všetko by sa malo obrátiť k lepšiemu. Dostaneš to po čom túžiš. Avšak po pár chvíľach, hodinách či dňoch si uvedomíš, že si stále tam kde si začal. Stále visíš za končeky prstov nad priepasťou. Tvoje telo blúzni od hladu, smädu a vyčerpania. Všetko je stratené a chvíľami máš pocit, že už padáš, kvôli vetru hvízdajúcemu okolo uší. Zmietajú tebou pochybnosti. Pustiť sa, nepustiť, vytiahnuť sa nahor? Možno si myslíš, že na vytiahnutie sa späť nemáš silu ale napokon ju nájdeš. Ak to skutočne chceš... Zachrániš sa, začneš odznova. Niekde inde múdrejší s ďalšou jazvou, ďalším príbehom. Najťažšia možnosť ale jediná dobrá.

Ďalej môžeš zostať visieť. Nikam sa nepohneš. Budeš ďalej rozmýšľať. Až napokon jediné čo zostane je bolesť.

Treťou možnosťou je pustiť sa. Vzdať to. Priznať si, že si slabý. Zrútiť sa do temnoty. Zažiť chvíľkovú eufóriu z voľného pádu. A napokon koniec. Je to najhoršia možnosť. Pľuvanec do tváre samému sebe. Strata samého seba.

A tak visíš a premýšľaš čo ďalej. Ak sa rozhodneš, že už nechceš ďalej visieť, prídeš o falošnú istotu stability. Byť zaseknutý vyvoláva falošný pocit pokoja. Nič sa nedeje, svet krátka zastane. Chceš sa vytiahnuť no možno nemáš silu pošmykneš sa a spadneš. Poprípade nenájdeš silu a ostaneš visieť. Ticho temnoty ťa začína lákať no niečo ti bráni pustiť sa. Možno je to hrdosť, možno strach a možno jednoduchá živočíšna potreba prežiť. Niekedy dôvod nemusím byť vôbec ušľachtilý. Stačí, že nejaký existuje.

Vyhýbajúc sa schizme sa vraciaš k spomínanej špine. Nádej ti nadnáša utrápenú dušu, potláča bolesť, a tak sa držíš ďalej. Kvôli nepodloženým faktom, kvôli čo by bolo keby... Si slabý. Vieš to. Je ti zle zo samého seba. Odmietaš možnosti, odmietaš pomoc.

Občas to láka. Volať o pomoc. V tých chvíľach šialenstva, keď máš pocit, že sa zblázniš. Potreba pravdy... Bojíš sa opýtať. Už, už sa ti výkrik derie z hrdla no ty prehltneš hlas. Odmietaš záchranné lano, kým pľúca bolestivo rozťahuje voda. Radšej sa utopíš než počuť inú pravdu, než je tá tvoja...

Človeče prečo to robíš? Prečo si tak ubližuješ? Prečo to skrátka neskončíš? Tak či onak... Pssst, poznám odpoveď. Iná pravda, hoci je jediná by ťa zabila. Bolestivo. Padol by si na kolená s prebodnutým srdcom šípom pochopenia. Ešte väčšie zlyhanie, než pustiť sa útesu... Aspoň tebe sa to tak zdá. Nebudem ti to vyvracať, tušíš prečo...

Napokon sa topíme takmer s chorobným nadšením. Stojac zamotaný v sieti, ktorá nás dusí. Dusí ale pomalšie, pravda zabíja ihneď. Nedáva zbytočný zvyšný čas, ktorý si v slabosti a bolesti tak ceníš.

Tak už tomu rozumieš? Rozumieš vete chýbaš mi aj keď som s tebou? Stávaš sa závislí na bolesti. Myslíš si, že len vďaka nej dýchaš. Nie je to len ilúzia? Možno sme už obaja mŕtvi. Rozpadáme sa na prach rozleptaní kyselinou zmiešaných pocitov.

Čo na záver? Suka sa vracia... Čo ak tvoríte zásadu, ktorá zneutralizuje chemickú reakciu? Vraciame sa tam kde sme začali... Sme tak veľmi slabí...