Mŕtvy svet

Dni sa zlievajú a strácajú zmysel. Prestáva to mať zmysel. Neviem či to predtým malo nejaký zmysel ale rozhodne som z toho mala lepší pocit. Zima a samota ma postupne zabíjajú hoci sneží. Sneh padá na zem ale tu dolu mu chýba čaro. Mám chuť sa vrátiť späť do hôr, do lesa. Tu dolu... Všetko sa zastavilo.

Všetko mi pripomína aké to bolo, aký sme boli. Pomaly prichádzame o všetky istoty. Nič nie je stabilné, nič nedáva zmysel. Od pondelka sa preplazím k piatku v očakávaní niečoho. Napokon zmiznem do lesa aspoň na víkend a priotrávim sa. Aspoň na chvíľu mám pocit falošnej slobody... Stal sa zo mňa vtáčik v klietke. Krehký a zúfalý.

Za oknom vo svetle pouličnej lampy padajú snehové vločky. Vychádzam von chlad pichá v kostiach a vo vzduchu cítiť dym. Všade ticho. Ticho ako v mojej hlave. Nie je ťažké predstierať, že svet umrel. Premýšľam či aj vo mne niečo už umrelo alebo či to ešte len príde. Pozorujem vločky tancujúce v žltom svetle a začínam ich nenávidieť. Ako napokon v poslednej dobe všetko. Ticho našľapujúc sa vraciam v ústrety svojmu väzeniu. Nechcem prerušiť to zimné ticho.

Zamykám zúfalstvo aj všetky ostatné pocity na kľúčik. Opäť mám chuť ísť spať. Spánok je únik a zabíjač času. Radšej sa trýznim fotkami a túžim byť uväznená v tých chvíľach. Vedieť tak vrátiť čas...

Tie tváre, tie úsmevy, tie zážitky, to ročné obdobie a tí ľudia. Nezistíš ako veľa toho máš kým o to neprídeš. S obavou čo bude ďalej naposledy pozriem na tancujúce vločky za oknom a zatiahnem závesy.

Keď si ľahnem do postele ešte dlho pozerám do stropu. Mám chuť plakať ale emócie vyschli. Ja som vyschla. Čo bude s ľudstvom ak nás nechajú naďalej schnúť?

Vieš ako mi chýbaš? Nikto sa už neozýva. Všetci sme stíchli. Stratili potrebu kontaktu. Aspoň navonok a vo vnútri trpíme...

Neboj sa budem čakať. Budem sa ozývať aj za teba. Udržím nás na hladine. Kým budem vládať. A keď ma opustia sily utopíme sa všetci spoločne.