List

Drahá,

rozhodol som sa ti napísať tento list. Netuším čo ti chcem vlastne povedať. Krútim sa vo vývrtke, ktorá má vyvrhne do bezodnej jamy pocitov, niekde na dne duše. Zmenila si ma a potom navždy zmizla. Avšak stopy tvojej prítomnosti a pôsobenia zostali. Keď niekoho pobozkáš jeho aj tvoj mikrobióm zostane navždy mierne zmenený. Niečo z teba je súčasťou mňa a prepletáme sa ako korene stromu aj keď si dávno preč. Zmenila si mi mikrobióm, zmenila si mi pohľad na svet skrátka, zmenila si mňa.

V poslednej dobe sa rád pozerám na hviezdy. Pamätám si ako si ležala na chladnej zemi a do oblečenia vsakovala vlhkosť. Pred ústami sa nám zrážal dych a dodával okamihu punc tajomstva. Tvoju roztrúsenú myseľ to nútilo na chvíľu zastaviť a pokľaknúť pred niečím čo ťa presahovalo. Pohľad do nekonečnosti univerza ma desil. Bolo to ako dívať sa hladnému zvieraťu do papule uvedomujúc si, že keď prestaneš vládať bežať prehltne ťa. Skôr či neskôr, stane sa to. Prinútila si ma čeliť tomu. Prijať skutočnosť. Pochopil som, že je to jediná istota na hmlistej ceste životom. Raz nás to všetkých pohltí. Vrátime sa tam kam sme prišli.

Bojoval som s tvojou mnohopočetnou osobnosťou. Každú chvíľu si bola niekým iným. Privádzalo ma to do šialenstva a zároveň ma to fascinovalo. Čo okamih to iná tvár. Bál som sa žmurknúť v obave, že o niečo prídem. Mala si v sebe všetko. Nebola si dokonalá ale mala si výnimočnú dušu. Moje svetlo a zároveň najväčší strach v temnote.

Možno sme boli obaja úbohí kričiaci na púšti. Nevadilo nám to, pretože sme prežívali niečo výnimočné. Vonku sneží a ja myslím na to, že sneh sa zmení na brečku, z ktorej bude voda, ktorá prinesie život jarným kvetom. Tak veľmi si milovala jar. A ešte viac leto. Vraj je to obdobie najkrajších zážitkov.

Pamätáš na naše leto? Ako sme prežívali úplne všetko. Slzy, šťastie, smiech, zármutok aj bolesť. Všetko, všetko. Naučila si ma žiť život naplno. ,,Aj tak tu po nás nič nezostane" ,zvykla si vravieť. Možno sme nerobili veci správne ale žili sme. Naplno a bez obmedzení. Leto je preč a zostali len spomienky a trpká pachuť minulosti. No žijem inak. Hoci to nie je ako cez leto cítim sa taký prebudený. Miesto krvi mnou prúdi láva.

Zmenila si ma ale v konečnom dôsledku nás zmení každý človek, s ktorým budeme žiť. Zanechala si vo mne kúsok teba. Ďalšia jazva na srdci. Ani prvá a už vôbec nie posledná. Ľudia nás zmenia. Rozbijú a zlepia. Napokon ostávame miskami opravenými zlatom. Ukladám Ťa medzi ostatné črepy. A ďakujem Ti za rozbitie. Všetci sme rozbití a znovu zlepení a je to krajšie ako zostať nepoškodený ako čínsky porcelán v starožitnej vitríne mojej babky. Nesieme si svoje rany ako symboly rastu. Niečo sa musí rozbiť aby to mohlo byť úplne.

Zmenila si ma a ja som zmenil Teba. Možno sa raz stretneme ale už nikdy nebudeme takí ako v to leto. Naše leto. Aj keď jedného dňa budeme zabudnutí, budem si držať spomienky na to akí sme boli až kým sa mi minie čas. Miluješ to aká si maličká a nepodstatná až si ľahostajná. Nezabudni však, že si súčasťou tohto života a to, že z Teba raz ujde energia späť do vesmíru, neznamená, že toto nie je skutočné. Ty si skutočná a Tvoj život tu tiež. Ak si myslíš, že môžeš urobiť čo chceš, pretože na tom aj tak nezáleží tak sa mýliš. Mne na tom záleží. Záleží mi na Tebe. Na nás. A ver, že ja tu budem čakať. Kým nebudeš mať chuť vrátiť sa. Obaja budeme pozmenení ale tie kúsky seba navzájom budú stále kdesi medzi ostatnými črepmi.

PS: Navždy Ťa budem milovať tak, akoby mali byť milované temné veci. Na hranici medzi tieňom a dušou.

Zatiaľ dovidenia...