Koncept ničoho

Občas sedím a pozerám do blba, hoci kdesi v kútiku viem, že na to vôbec nemám čas. Lenže v poslednej dobe akoby nebol čas vôbec na nič a pritom na všetko. A tak tam sedím a premýšľam nad tým, či je všetko na správnej ceste. Či som ja na správnej ceste. Som ako ten pavúk čo mi už týždeň pochoduje po strope. Mám svoju pavučinu, ktorú si tvorím a myslím si, že do nej chytám hmyz. Mám svoje malé impérium, ktoré ma však väzní podobne ako muchy trepotajúce sa v jeho lepkavom objatí. Našla som svoj vzor. ktorý som niekoľko mesiacov usilovne plietla avšak vždy sa nájde nejaká metla, ktorá ti tú tvoju sieť zmetie. Presne tak sa cítim, pozametaná. 

Občas to nie je metla ale rovno vysávač, čo ťa expresne telepotuje na iné miesto. Takže ma nepozametali ale rovno vysali. a tak som tu na inom mieste, na inom povrchu. Pletiem novú sieť a jej vzor musím prispôsobiť novej planéte. Zmením vzor svojej siete, možno trochu stratí lesk ale ja budem stále rovnaký pavúk. Trochu chlpatý, trochu jedovatý naďalej chytajúci muchy do svojej siete. Hodili ma na miesto kam celkom určite nepatrím ale ja to nevzdám. Budem po nociach plátať diery v mojej vzorke a zostanem stále tym kým som. 

Chcú po mne vysvetľovať cudzie slová a robiť z umenia exaktnú vedu. Ja však chcem naďalej používať metafory a nezmyselné prirovnania a dať iným možnosť vlastného vysvetlenia. Chcem ich nechať pliesť si ich vlastnú sieť.Niektoré veci majú zostať nevysvetlené, pretože práve to ich robí krásnymi. Pavúk nerozumie prečo má ráno sieť plnú diamantov kvapiek rosy a predsa sa mu v je ho mhohopočetných očiach tak krásne odrážajú.

Našla som svoje diamanty v sieti a hoci so mnou strávia len krátke chviľe viem, že sa vrátia keď nadíde ďaľší chladný deň. Zjavil si sa nečakane ako také to studené vlhké ráno v žeravom lete. Šokujúco krásne pre prehriatu zem, Si moja letná búrka, ktorá sa zjaví keď to najmenej čakáš. Si ten okamih keď oťažie vzduch vôňou dažďa a si zimomriavkami, čo naskočia keď udrie hrom a spustia sa závoje vody na hladnú vyprahnutú zem. Si niečím po čom som vždy nevedomky prahla.

Tieto riadky si nikdy neprečítaš a ak aj niekedy áno, nikdy nezistíš, že som to ja. Mávam pocit, že ty by si ma dokázal vylúštiť, ako otcov kamarát dokázal prelúskať každú jednu krížovku čo sa mu dostala pod ruku. Potom si spomeniem, ze som pavúk, torých sa tak veľmi bojíš a nie prázdne políčka bez písmen. Vždy pre teba niečo zo mňa zostane záhadou, pretože sama pre seba som nerozriešiteľný hlavolam. Myšlienky sa mi motajú už aj za triezva ale s tebou mám čistú hlavu. Dokázal si ovládnuť hurikán a ja dúfam, že pre teba naozaj znamenám toľko čo tvrdíš, čo cítim a nie som len lesklá kvapka rosy v tvojej sieti.

A tak ma tu máš nahú úplne inak než v tom šerom svetle izby. Tu som pozametaná životom, stále trochu zmetená a vysatá na tvoju planétu. V celom tom novom univerze si pre mňa bezpečným miestom. Znie to nebezpečne  keď odbíjaš kusy skaly zo stvrdnutého srdca ale ja to risknem aj za cenu toho, že vykrvácam. Kto by to bol čakal, že zo zábleskov kože napokon vznikne naša malá nora kde navzájom budeme chrániť pred vetrami spoločnosti a búrkou svet...