Jesenné nebo

Všetci okolo milujú sychravé jesenné počasie. Často premýšľam prečo? Dnes, keď som kráčala domov som to pochopila. Možno to beriem inak ako všetci ostatní, ale našla som niečo čo sa mi na tom páči. Dážď a vietor síce pôsobí surovo, chladne a depresívne ale skúste sa niekedy zadívať na oblaky. Nie je úplná tma. Niekde tam hore presvitá svetlo. Sivobiela obloha naznačuje, že niekde tam je svetlo. Svet sa nedá brať čiernobielo a dôvodom je práve tá jesenná obloha. Pretože vždy je tam tá šedá. Prísľub zmeny. Nového zajtrajška. Možno máš pocit, že nemáš šancu ujsť. Možno si zlomený a tvoje srdce krváca. Ale za každým oblakom sa ukrýva slnko. Aj keď ho nevidíš stále tam je. Počasie je však premenlivé. Jeden deň slnko žiari jasne a na druhý deň sotva ucítiš teplo jeho lúčov na tvojom zmrznutom tele. Zlé veci sa dejú a aj ešte horšie ale po každom daždi vyjde slnko.

Svet nemá len jednu stránku a treba sa na veci dívať z rôznych uhlov. Niekto nenávidí dážď a iný je šťastný, pretože vie, že dážď predchádza novému životu. Nenávidíme ľudí, ktorých milujeme, pretože nám to neopätujú. No niekedy je ťažšie nedokázať niekoho milovať než nedostať lásku. Vidieť ako človek, ktorého máme radi trpí tým, že ho nedokážeme milovať. Vedomie, že na tom nedokážem nič zmeniť ak nechcem klamať sebe aj druhým. Láska je dvojsečná zbraň. Takisto má dve strany. Jeden trpí, pretože miluje a druhý, pretože nemôže milovať. Avšak keď niekoho miluješ je ti dovolené vidieť záblesk večnosti. Láska, hoci vie byť surová a chladná a tvorí jazvy ich zároveň dokáže zaplátať zlatými švami. Dobro a zlo v jednom. Krása a bolesť. Protiklad a celok. Fascinujúca a nevysvetliteľná. A v konečnom dôsledku premenlivá ako počasie. V jesennej oblohe som našla viac ako som si myslela. Rovnako ako aj v tebe.