Čo ak?

Dnes ráno som pozerala na svoje pyžamové tričko. Je biele a na chrbte je potlač krídel. Medzi krídlami bol fľak od krvi zo škrabanca na mojom chrbte. Vtedy mi došlo, že motív padlého anjela vôbec nie je také klišé, ako som si myslela. Povedala som jej: ,,Keď budem nabudúce zo seba robiť zase hlupaňu, tak ma nechaj..." Stojím si za tým, veď čo ak to raz bude mať iný výsledok? Je mi jedno, že nemajú radi, keď sa zase raz nechám zraniť. Je mi jedno, že vás vytáča, že o tom už nehovorím. Je mi jedno, že si mi povedala niečo tak dôležité až po niekoľkých mesiacoch. Je mi jedno, že keby som sa na to vykašľala, tak by mi nebolo ublížené. Je mi jedno, že máte pravdu. Je mi to jedno a vám by to malo byť dvakrát tak. Kašlite na to, je to moje rozhodnutie.

Veci už nie sú také, aké bývali. Všetko sa zmenilo a väčšina sa zmenila k horšiemu. Stojím uprostred mostu, ktorý drží z posledných síl. Tie hlúposti čo ho držia, škoda rečí... Možno ani nie sú reálne, ale sú tým posledným, čo mi ešte zostalo.

Prázdnych chvíľ pribúda a ľudia okolo sa očividne topia bez ohľadu na to, ako veľmi sa snažím. Epizódy sa zatvárajú a znovu otvárajú. Minulosť mi uniká pomedzi prsty a opäť sa vracia, ako dorážajúci dravec. Vír sa krúti a zužuje, až sa točím dookola a opakovane striedam posledných pár možností. Už sa nezmôžem ani na hnev a slzy.

To čo zo mňa zostalo je rezignácia a živočíšna túžba prežívať ďalej. Samozrejme, nedokážem sa odstrihnúť od nádeje. Stále dúfam. Pravdou však je, že iný výsledok, než som čakala, sa ma nedotýka. Všetko ma prestalo zaujímať. Som ako prázdna nádoba, čakajúca kto ma čím naplní. Stratila som kontrolu nad svojím životom. To je skvelé, čo? Konečne dospejete a miesto toho, aby ste sa podľa toho mohli správať postupne stratíte všetku slobodu a kontrolu.

Všetci postupne odchádzajú. Kam? Sami do seba. Niektorí sú tam zatvorení tak hlboko, že už ich neviem dostať von, iní ešte len kráčajú dole schodmi. Dokážem ich ešte zastaviť? Asi nie, pretože im nerozumiem. Nerozumiem tomu, ako sa môžete takto správať. Nariekate, že sa topíte, ale ja mám pocit, že sa vám v tej vode páči. Prestrihávate každé lano, ktoré vám dáva možnosť znovu žiť. Nehovoriac o tom, že to nie je fér. Povedzte rovno, že už je vám to jedno. Povedzte rovno, že sa chcete utopiť. Ťaháte ma so sebou tým, že zobudíte nádej a nakoniec zostane ticho. Pritom ide o jednoduché veci štýl áno alebo nie. Veľmi ťažké, však?

Smutné je, že už to so mnou asi nič nerobí. Nezáleží mi na tom, že opakovane rozširujete to boľavé miesto v mojej hrudi. Mala by som začať nosiť tričko s nápisom ,,kopni si". Niekomu to možno urobí lepšie a mne je to už aj tak jedno. Spadnem, oprášim kolená, vrátim sa na tú istú križovatku, popálim sa znovu. Začarovaný kruh môjho života.

Možno som ja sama tým mostom. Možno sa aj chcem zlomiť, ale nejde to. Ostala som bezduchá. Asi potrebujem niečo, čo sa konečne podarí a začne mi na veciach opäť záležať. Teraz nemá zmysel sa nad niečím, niekým pozastavovať. Nemám čas riešiť kto, kedy, čím ublížil, pretože premeškám tie chvíle keď ste dobrí, keď ste tu so mnou, keď sme tu pre seba.

Dochádza vám to? Všetka pomstychtivosť a hnev, dokonca aj smútok a bolesť, je preč. Už som príliš dopletená a unavená aby som hľadala niečo lepšie. Niečo čo si možno zaslúžim. Preto sa vraciam späť, ako pinpongová loptička. Možno sa niektorí z hráčov zľutuje a miesto odpalu ma bezpečne ukryje do krabičky. A keby aj nie, so mnou to nepohne. Som len prázdna ulita žijúca pre - čo ak?